Myseľ počas dňa vytvára stovky myšlienok. Niektoré sú pokojné a užitočné, iné nás dokážu vystrašiť, zneistiť alebo vtiahnuť do nekonečného premýšľania.
Problémom však často nie je samotná myšlienka. Problém vzniká vo chvíli, keď jej automaticky uveríme.
Objaví sa obava, že niečo nezvládneme, že sa stane niečo zlé alebo že s nami niečo nie je v poriadku. Telo na túto predstavu môže reagovať napätím, zrýchleným dychom, búšením srdca alebo úzkosťou, akoby sa obávaná situácia už skutočne diala.
Myšlienka nie je skutočnosť
Myšlienka je len určitý pohľad, domnienka alebo scenár, ktorý vytvorila naša myseľ. Nemusí opisovať realitu.
Keď si všimneme nepríjemnú myšlienku, nemusíme ju okamžite potláčať ani s ňou bojovať. Môžeme sa na chvíľu zastaviť a povedať si:
„Všímam si, že mám myšlienku, že sa niečo pokazí.“
Táto jednoduchá veta vytvára medzi nami a myšlienkou malý odstup. Už nie sme priamo uprostred strachu. Stávame sa jeho pozorovateľom.
Ako si vytvoriť odstup
Keď príde nepríjemná myšlienka, môžeme si položiť niekoľko otázok:
Je to fakt alebo iba moja obava?
Mám pre túto myšlienku skutočné dôkazy?
Existuje aj iné možné vysvetlenie?
Čo sa deje práve teraz, v tomto okamihu?
Cieľom nie je presvedčiť sa, že všetko bude vždy dobré. Ide o to, aby sme nebrali každú myšlienku ako nepochybnú pravdu.
Návrat do prítomnosti
Myseľ nás často ťahá do minulosti alebo vytvára scenáre budúcnosti. Telo sa však vždy nachádza v prítomnosti.
Pomôcť môže vedomé spomalenie dychu, vnímanie chodidiel na podlahe alebo pomenovanie toho, čo práve vidíme a počujeme. Tým dávame telu signál, že sa nemusí riadiť každým poplašným scenárom mysle.
Myšlienky nemusíme zastaviť. Môžeme sa však naučiť vyberať si, ktorým venujeme pozornosť.
Nie každá myšlienka je varovanie.
Nie každá obava je predpoveď.
A nie všetkému, čo nám myseľ povie, musíme uveriť.